Level 1 | Myslím, že Jabrak to pomenoval výstižne. Ja by som tento jav nazval "Rolujúca (pohybujúca sa) uzávierka". Na klasických (fotochemických 35mm, 16mm, 8mm) filmových kamerách sa pohyblivý obraz exponoval pomocou uzávierky, resp. takzvaného "sektoru". To je vlastne kovový kruh v ktorom je výsek, ktorý sa 25 krát za sekundu otočí pred putujúcim filmom:
panwiki.panska.cz/images/7/70/Expozice2.jpg
Sektor sa otáča, a vždy keď sa natočí výsekom pred film, dochádza k dopadu svetla na svetlocitlivý materiál a tak aj samotnej expozícii. V tom momente je putujúci film na okamih zastavený pomocou háčikov v preforácii filmu a svetlo tak dopadne na nehybný film:
panwiki.panska.cz/index.php/Filmov%C3%A1_kamera
Výsek v sektore môže mať rôznu veľkosť - uhol. Sú sektory 180°, 160°, 140° a väčšina kamier má sektor nastaviteľný. V závislosti od veľkosti nastaveného úhlu sa prejavoval efekt "Rolling Shutter" - odtiaľ pochádza ten názov. Čím menší uhol bol na sektore nastavený, tým viac sa efekt prejavoval. Keď bol uhol najväčší - 180°, dopadol obraz zo snímanej scény cez obektív na celé políčko filmu v jednom jedinom momente. Ten moment trvá presne 1/25 sekundy, keďže sa sektor otočí okolo svojej osi za sekundu 25 krát. Keď počas tohoto časového úseku došlo na snímanej scéne k nejakému rýchlemu pohybu, posunu ľudí, objektov, prejavilo sa to na výslednom obrázku ako "celkové pohybové rozmazanie" - motion blur. Keď chcel kameraman dosiahnuť ostrejší obraz v pohybe, zmenšil uhol sektoru. Tým pádom už ale nedopadlo svetlo zo scény na filmové políčko v jednom momente, ale expozícia nastla postupne. Výsledok mal síce menší "motion blur" ale sa tiež jemne prejavilo zvlnenie obrazu zapríčinené odlišnou polohou snímaného objektu na začiatku a na konci exponovania jediného políčka. Toto zvlnenie však u klasických filmových kamier nikdy nebolo také dramatické, ako to vidíme dnes u digitálnych CMOS kamier. Aj kôli tomu, že sektor nikdy nebol nastavený na extrémne malý uhol - povedzme 2°, čo by sa dalo prirovnať k dnešnému spôsobu zbierania informácii po riadkoch v CMOS čipe.
Dnešné digitálne kamery počas expozície už nepoužívajú sektor, alebo mechanickú uzávierku. V prípade digitálnych zrkadloviek Ako napr. Canon 600D, síce mechanická uzávierka existuje, ale vo video móde sa nepoužíva, celý čas je otvorená a tak svetlo počas nahrávania na čip dopadá neustále. K exponovaniu dochádza elektronicky, a to tak, že (zjednoduším to) sa vypína a zapína príkon do čipu. Počas "zapnutého" čipu sa dopadajúce svetlo na čip zachytí a spracuje. Počas vypnutého síce na čip svetlo dopadá, ale čip je v tom momente "slepý" a informácie nevyhodnocuje. Rozdiel medzi CCD a CMOS technológiou je (mimo iné) ten, že CCD čip vyhodnotí informácie z jednotlivých svetlocitlivých buniek naraz v jedinom momente. CMOS tieto informácie vyhodnocuje po jednotlivých riadkoch postupne, v závislosti od zvoleného expozičného času. Ak fotoaparát disponuje vo videomóde manuálnym nastavením expozičného času, všimnite si, že efekt "rolling shutter" bude výraznejší pri rýchlejších časoch (1/1000, 1/4000), než pri pomalších (1/60). Keďže však digitálne fotoaparáty väčšinou neumožňujú ísť s expozičným časom pod 1/60 sekundy, nebude tak dosiahnuté zozbieranie informácii z celého čipu naraz. Keby CMOS fotoaprát umožňoval natívne (fyzicky) expozíciu 1/25 sekundy, problém "rolling shutter" by zmizol.
Ešte jedna animácia na záver, kde je "rolling shutter" názorne vysvetlená:
youtube.com/watch?v=-0RW6o4Fcfk |