Level 1
|
Sú evanjeliá naozaj Slovo Božie?
Dôsledne a prísne vzaté, Slovom Božím by mohli byť naozaj iba vtedy, keby ich napísal Boh, to znamená Syn Boží – Kristus. Evanjeliá sú však v skutočnosti dielom ľudí, ktorí boli pri ich písaní inšpirovaní Duchom. Evanjeliám nemožno uprieť obrovský a zásadný význam pre ľudskú civilizáciu, avšak žiaľ, ak celú vec posudzujeme absolútne dôsledne, nemožno ich v nijakom prípade považovať za Slovo Božie, ale iba za slovo ľudské, hoci inšpirované Duchom. Jedine takto je to pravdivé a správne ak máme byť naozaj úprimnými a dôslednými.
Práve v spomínaných evanjeliách je totiž zaznamenané, že Kristus býval neraz rozčarovaný z toho, keď učeníci správne nechápali, čo im hovoril. Raz napríklad prišli k nemu a pýtali sa na význam jedného podobenstva. Ježiš im riekol: „Ani vy mi nerozumiete?“ A zase na inom mieste sa uvádza: „Ak nechápete toto podobenstvo, ako potom porozumiete ostatným?“ Spomenuté príklady sú potvrdením toho, že učeníci nie vždy správne chápali, čo im ich Majster hovorí. Toto je jeden dôležitý fakt.
Ako svedectvo pre ďalšie generácie boli evanjeliá spísané až niekoľko desiatok rokov po smrti Majstra. Autor každého z nich v ňom čitateľovi predkladá svoj osobný pohľad na život a učenie Krista, ovplyvnený vlastným pochopením. Avšak žiaľ stalo sa, že niektoré skutočnosti, podané učeníkmi tak, ako ich chápali oni, neboli v skutočnosti podané v tom zmysle, v akom ich učil Kristus. A práve z tohto dôvodu sú tieto spisy iba slovom ľudským a nie Slovom Božím, čím samozrejme nemá a nechce byť v nijakom prípade znižovaná ich obrovská hodnota pre celú ľudskú civilizáciu.
V kresťanských cirkvách však panuje názor, že po zoslaní Ducha Svätého, ktorého sila sa zniesla na učeníkov 40 dní po Kristovej smrti sa títo zrazu stali vševediacimi a neomylnými. Že zoslanie sily Ducha Svätého ich jednoducho zbavilo všetkých ich predchádzajúcich omylov a nesprávneho chápania, a preto evanjeliá, ktoré napísali, možno považovať za Slovo Božie, ako sa to zvykne čítať v kostoloch.
Onen punc dokonalosti a neomylnosti však vyvracia Pavol v jednom zo svojich listov, keď v známej Veľpiesni Lásky píše: „Len z čiastky poznávame a len z čiastky prorokujeme, ale keď príde to, čo je dokonalé, pominie sa, čo je len čiastočné. Aj my teraz vidíme len akoby v zrkadle, akoby v nejasnej hádanke... Teraz poznávam len z čiastky...
Učeníci si teda i dávno po zoslaní Ducha Svätého, kedy boli napísané spomínané Pavlove slová sami uvedomovali svoju ľudskú omylnosť a nedostatočnosť, i keď sa nachádzali pod silným vedeným Ducha. Táto ich ľudská nedokonalosť zostala totiž naozaj rovnakou, akou bola i za čias, keď ešte žil Kristus a keď sa každodenne nachádzali v prítomnosti samotného Božieho Syna. Na tom sa nič nezmenilo ani zoslaním Ducha Svätého, prostredníctvom ktorého obdržali predovšetkým silu a požehnanie k apoštolskému pôsobeniu medzi židmi a cudzími národmi, avšak v nijakom prípade sa tým nestali absolútne dokonalými a neomylnými.
Prečo je o všetkých týchto skutočnostiach potrebné vedieť a mať na ne správny pohľad? Pretože práve prostredníctvom čisto ľudskej, nedostatočnej chápavosti učeníkov došlo k zásadnému posunu vo vnímaní Kristovho poslania. Vo vnímaní zmyslu príchodu Krista na zem.
Učeníci totiž pod vplyvom tragickej smrti svojho Majstra a jeho následného vzkriesenia položili vo svojich neskorších spisoch dôraz práve na toto. To znamená, na jeho smrť a vzkriesenie, ktoré v nich zanechali veľmi silné prežitie. Prežitie až tak silné, že práve toto označili za hlavný zmysel Kristovho príchodu. Za podstatu jeho poslania, v ktorom spočíva spása sveta.
To je však omyl! Obrovský a fatálny omyl! Omyl, ktorý spôsobil posun od podstatného k menej podstatnému. Omyl, ktorý zahalil tmavým závojom nepochopenia skutočným zmysel Kristovho poslania.
Ježiš bol živé Slovo. Bol časťou Slova Božieho, ktoré bolo na počiatku. A toto živé Slovo, ktoré bolo na počiatku, sa v osobe Ježiša Krista vtelilo na zem, aby ľuďom prinieslo spásu, spočívajúcu v poznaní Vôle Najvyššieho. Kristus prišiel na zem preto, aby ľuďom priniesol Slovo! Slovo, v ktorého poznaní a v živote podľa neho sa skrýva spása!
Skutočným poslaním Krista bolo prinesenie Slova! Ním bolo ľuďom jasne ukázané, akým spôsobom majú myslieť, cítiť, hovoriť a konať, aby došli k spáse.
Spása je v Slove! V živote podľa Slova! Práve pre toto Slovo sa stal Kristus tŕňom v oku vtedajších vysokých židovských cirkevných hodnostárov. Aby zabránili hlásaniu Slova, ktoré na ľudí pôsobilo strhujúcim dojmom, usilovali o Kristovu smrť. Ježiša zavraždili kvôli jeho Slovu! Zvestovanie Slova bolo v Kristovom živote tou najzásadnejšou prioritou a jeho smrť bola dôsledkom nepriateľstva ľudí voči Slovu.
Kladením dôrazu na smrť a vzkriesenie Krista bola však posunutá a pokrivená podstata Mesiášovho poslania a zahmlený pravý význam jeho príchodu na zem.
Slovo, jedine prinesenie Slova bolo príčinou jeho príchodu a jedine v živote podľa Slova sa pre ľudí skrýva spása! Kvôli hlásaniu Slova, ako jedinej cesty k spáse položil Kristus svoj život. Ježišova smrť a jeho následné vzkriesenie preto nemá byť považované za prioritné a za podstatu jeho poslania. Táto mučenícka smrť bola totiž len dôsledkom nepriateľstva ľudí voči Slovu Božiemu.
Priorita a ťažisko musia byť teda kladené na Kristovo učenie a na život podľa neho. Kto z akýchkoľvek dôvodov tvrdí niečo iné spôsobuje tým nedozierne škody, pretože odvádza od podstatného. Od toho najpodstatnejšieho a najrozhodujúcejšieho na ceste skutočného duchovného vzostupu každého jednotlivého človeka i celej ľudskej civilizácie.
Uživatel doplnil otázku:
22. listopadu 2012, 16:48:40 Prečo existuje utrpenie?
Keď nás a našich najbližších postretne utrpenie, keď vidíme chorých na rakovinu, či iné ťažké choroby, keď sa napríklad dozvieme o existencii niečoho takého, ako detský hospic, človek je chtiac nechtiac nútený pýtať sa: Prečo nás v živote stretá utrpenie? Odkiaľ prichádza a aký má vlastne zmysel? A má vôbec nejaký zmysel? A ľudia, považujúci sa za veriacich si zase kladú otázku: Je utrpenie vôbec zlučiteľné s predstavou Stvoriteľa, ktorý je Láskou?
Odpoveď na všetky tieto a podobné otázky je drsná a tvrdá rovnako, ako neraz býva i utrpenie, ktoré či už nás, alebo ľudí okolo nás často v živote stretá. Stvoriteľ všehomíra totiž nie je iba Láskou, ako sa vo všeobecnosti myslí. Stvoriteľ je zároveň i Spravodlivosťou. Spravodlivosťou neoblomnou, nepodplatiteľnou, tvrdou a prísnou!
Keď pred 2000 rokmi priniesol Kristus ľudstvu nový Zákon, Zákon Lásky, zvlášť zdôrazňoval, že tým neprišiel zrušiť starý Zákon Spravodlivosti, a že na ňom nemá byť zmenená ani len čiarka. Kristus svojim novým Zákonom Lásky teda neprišiel negovať a poprieť starý Zákon Spravodlivosti, ktorý zostáva naďalej v platnosti. Jeho účinky sa prejavujú oným drsne starozákonným: Oko za oko, zub za zub! Alebo inak povedané: Čo kto zaseje, to aj zožne.
No a práve utrpenie, ktoré človeka stretá, je prejavom Zákona Spravodlivosti. Je dôsledkom železného Zákona spätného pôsobenia, na základe ktorého spravodlivo žneme, čo sme vo svojej dávnej, alebo nedávnej minulosti zasiali.
Oko za oko, zub za zub! Do posledného haliera musí každý zaplatiť za všetko, čo učinil. Na vlastnej koži a mnohokrát naozaj veľmi bolestivo musí prežiť dôsledky toho, akým spôsobom on sám v minulosti cítil, myslel, hovoril a konal. Absolútne nič mu nebude odpustené!
Kristus povedal, že ak sa niekto previní voči Synovi Najvyššieho, môže mu to byť odpustené, ale ak sa previní voči Duchu Svätému, nebude mu to odpustené nikdy. Ani v tomto, ani v budúcom veku.
Kto je teda onen Duch Svätý? Je to tvorivá Vôľa Pána, vtlačená do stvorenia vo forme Zákona. Vo forme Zákonov stvorenia! Kto jedná proti nim, tomu nemôže byť odpustené nič z toho, čo učinil.
Svoju Vôľu vo vzťahu k správnemu životu človeka vo stvorení Stvoriteľ veľmi jasne definoval Desatorom a Kristovým posolstvom lásky k blížnemu, ako k sebe samému. Kto podľa toho nežije, stavia sa proti Vôli Najvyššieho. Tým sa ale stavia proti Duchu Svätému a preto mu nič nemôže byť odpustené. A vskutku ani nie je, nikdy nebolo a nikdy nebude. Dôsledkom toho je práve utrpenie, ktoré nás v živote stretá. Utrpenie je teda bolestným zhmotnením dôsledkov nášho vlastného prestupovania Vôle Najvyššieho, vyjadrenej v Desatore a v prikázaní lásky k blížnemu.
Kristus však priniesol ľudstvu nový Zákon. Zákon Lásky, ktorým je možné eliminovať tvrdosť Zákona Spravodlivosti. Ak totiž budeme milovať a ctiť si svojich blížnych, ak im budeme pomáhať, ak budeme voči nim dobrými a spravodlivými, v železnom Zákone spätného účinku sa nám potom musí vrátiť nazad iba láska, dobro, pomoc a spravodlivosť. Ak totiž platí: Oko za oko, zub za zub, bolesť za bolesť, tvrdosť za tvrdosť a strádanie za strádanie, tak rovnako platí: láska za lásku, dobro za dobro a spravodlivosť za spravodlivosť.
Jedine takto je možné eliminovať tvrdé účinky Zákona Spravodlivosti a to bez toho, že by na ňom musela byť zmenená hoci len čiarka. Kto teda žije v Zákone Lásky, môže očakávať iba dobro, šťastie a mier.
Kto ale nežije v Zákone Lásky, ten automaticky a samočinne spadá pod účinky Zákona Spravodlivosti, vyjadrenej slovami: Oko, za oko, zub za zub. Toho bude musieť postretnúť utrpenie, ktoré je dôsledkom tohto Zákona. Potom človeku nezostane nič iného, ako utrpenie prijať, lebo nie je ničím iným, ako ovocím jeho vlastného, nesprávneho jednania.
Ak ale chceme, aby sme sa utrpeniu v budúcnosti vyhli, ak chceme, aby nás už viac nemusel zraňovať železný Zákon Spravodlivosti, neostáva nám nič iného, ako podriadiť sa Zákonu Lásky. Podriadiť sa vo svojom myslení, cítení, reči a jednaní Vôli Najvyššieho, jasne definovanej v Desatore a v Kristovej výzve k láske k blížnemu, ako k sebe samému.
Stručne zhrnuté: Človeče, podriaď sa Vôli Božej a budeš šťastný! Ak sa ju totiž rozhodneš ignorovať, budeš trpieť. Nie tým, že by ťa snáď Stvoriteľ trestal. Budeš trpieť jedine neblahými dôsledkami svojho vlastného jednania.
Rozhodni sa ako chceš. Právo slobodného rozhodovania ti nebude upreté. Nikdy sa však nevyhneš dôsledkom, ktoré ti každé tvoje slobodné rozhodnutie prinesie.
20. prosince 2012, 19:27:31 Nekompromisnosť prírodných Zákonov
Keď sa pozorne pozrieme na dnešnú, vedecko technickú úroveň ľudstva, nedá sa nepostrehnúť, že sme sa ku nej dopracovali iba na základe dlhodobého a dôsledného skúmania prírodných zákonov, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou PRAVDY. Až na základe pochopenia účinkov celkom konkrétnych prírodných zákonov mohlo teda dojsť k ich praktickému využitiu v prospech ľudstva.
Ale pozor! Ich využitím sa človek nestal pánom prírody, ako si o sebe namýšľa. Naopak! Aby mal z nich prospech, musel a musí sa im bezvýhradne podriadiť! Napríklad iba poznanie matematiky, fyziky, aerodynamiky, rôznych technológií a mnohých iných vecí umožnilo ľudstvu zostrojiť lietadlo, či kozmickú loď. Iba v bezvýhradnom podriadení sa platným prírodným zákonom môže takýto stroj vôbec fungovať.
Človek teda nezvíťazil nad prírodou ale naopak, sklonil sa pred jej zákonmi, teda pred časťou PRAVDY. Iba to mu mohlo a môže priniesť prospech. Ak by však ním vytvorený stroj, trebárs lietadlo, hoci len na sekundu prestal rešpektovať všetky nezmeniteľné a prísne požiadavky prírodných zákonov, beznádejne sa zrúti a bude zničený.
I celé ohromné stvorenie s miliónmi planét možno prirovnať k obrovskému, dokonale fungujúcemu stroju. A človek je jeho súčasťou. On sám, tak ako i všetko ostatné je bezvýhradne podrobený železným Zákonom univerza. No a pod účinky týchto Zákonov spadá nielen náš hmotný, viditeľný svet, ale úplne všetko. Teda i to neviditeľné, čo tvorí neoddeliteľnú súčasť osobnosti každého človeka, čiže jeho vnútorný, myšlienkový a citový život.
Ako už bolo spomínané, človeku prináša pokrok, prospech a zlepšovanie kvality života iba poznávanie a podrobenie sa Zákonom univerza. Čiže ich využitie tak, ako v prípade vedy a techniky. Všetko ostatné nám naopak musí nevyhnutné prinášať iba škodu a disharmóniu.
V oblasti hmotných, fyzikálnych dejov o tom vieme a využívame to, čoho dôsledkom je vedecko technický pokrok.
Toto pravidlo však už žiaľ nevzťahujeme aj na náš vnútorný, citový a myšlienkový život. Avšak rôzne životné situácie a celková kvalita medziľudských vzťahov v spoločnosti sú až príliš očividným dôkazom celkovej ignorancie Zákonov univerza v tejto, tak dôležitej oblasti. Preto ľudia nie sú šťastní, spokojní a nežijú v harmónii.
Ak sa veci majú zmeniť k lepšiemu, musíme sa naučiť poznávať a rešpektovať Zákony univerza. Nielen vo vede a technike, ale aj v našom myslení a cítení! Ich rešpektovanie je cestou nahor. Ich nerešpektovanie a ignorovanie je cestou nadol.
Samočinne fungujúce Zákony univerza budú totiž zraňovať, tiesniť a nakoniec zničia každého a všetko, čo by sa im chcelo, či už z ľahostajnosti, povrchnosti, ignorancie, alebo z akéhokoľvek iného dôvodu protiviť. Na tom nemôže nikto z ľudí nič zmeniť! Môžeme si to len uvedomiť a prispôsobiť sa tomu. Zmeniť a podriadiť sa musíme iba my!
Aj naše myslenie a cítenie je teda podrobené Zákonom univerza, či už o tom chceme vedieť, alebo nechceme. Či sme si ich vedomí, alebo nie. Ich neznalosť, či dokonca absolútne ignorovanie nás totiž v nijakom prípade neoslobodzuje spod účinkov ich pôsobenia. Neznalosť Zákona totiž, ako vieme, neospravedlňuje!
Aby sme boli celkom konkrétni, spomeňme jeden z tých najzákladnejších a síce, Zákon so zásadným dosahom na človeka a jeho osud, na jeho prítomnosť i budúcnosť: Zákon akcie a reakcie!
Každá akcia prináša zodpovedajúcu reakciu, čiže spätný účinok. Aj energia vytvorená citmi, alebo myšlienkami, nech už negatívna, alebo pozitívna, sa raz neomylne vráti v spätnom účinku k miestu svojho pôvodu. Každý teda jedného dňa obdrží naspäť presne to, čo sám svojimi citmi a myšlienkami kedysi zasial.
Kým sa ku nám však ovocie každej našej jednotlivej myšlienky, alebo cítenia vráti naspäť, trvá to určitý čas. No a práve pre tento časový posun ľudia neveria v absolútnu spravodlivosť Zákonov univerza. Avšak oni fungujú! Sú spravodlivé a ich pôsobeniu nemožno uniknúť! Ani vlastnou smrťou, ako sa mnohí mylne domnievajú.
Spätný účinok nás teda v neotrasiteľnej spravodlivosti určite raz zasiahne. A to buď v tomto živote, alebo až po ňom. Neujdeme mu však, ani keby sme mali krídla rannej zory, pretože Zákony univerza majú na zreteli celé naše bytie a nie iba krátky časový úsek jedného pozemského života.
Naši predkovia, ktorí žili v ďaleko užšom spojení s reálnymi silami prírody a vesmíru vyciťovali tieto skutočnosti a vyjadrili ich mnohými prísloviami: Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva! Božie mlyny melú pomaly, ale isto!
I keď sme samočinným pôsobením Zákonov univerza braní na zodpovednosť za naše cítenie a myslenie bez ohľadu na to, či o nich vieme, alebo nie, presne ako sa vraví v už raz spomenutých slovách – Neznalosť zákona neospravedlňuje; predsa len z čisto ľudského hľadiska je aspoň čiastočne ospravedlniteľné nesprávne jednanie v prostej nevedomosti, bez zlého úmyslu.
Ale človek, ktorému bolo aspoň v hrubých rysoch umožnené nahliadnutie do fungovania spomínaných Zákonov tak, ako sa to aspoň čiastočne stalo týmto článkom v súvislosti so Zákonom spätného pôsobenia, takýto človek by sa už jeho ignorovaním previňoval úplne vedome! A to už nie je ospravedlniteľné ničím!
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Odesláno uživatelem othon
Do kategorie Křesťanství 8. října 2012, 9:06:29
(hodnocení celkem: 0 | počet: 0 x | tvé hodnocení: ) Hodnotit další >>
|